Poľovanie na karpatského jeleňa

Nevedomky som došiel k poľovaniu na karpatského jeleňa, ale prv. než by som podrobne hovoril o tomto predmete, musím niekoľko slov venovať stopám, zvukom a tak zvanému „zisteniu“ jeleňa. Nenachádzam vhodnejšieho výrazu, vystopovanie nezodpovedá pravému smyslu slova, lebo pritom nielen stopy hrajú rolu.

Ani 50 % dnešných moderných poľovníkov nerozumie sa loveckému „zisteniu“ jeleňa. Len nepatrný počet poľovníkov má poňatie o „stopoznalstve“ jeleňa a veľká čiastka poľovníkov nevie ani rozoznať stopy jeleňa od stôp lane, hoci bez tejto znalosti, a to ešte pred ručaním, veľmi ťažko možno mať úspech.

Nechcem sa podrobne zaoberal „stopoznalstvom“, tieto vedomosti si môže osvojiť každý začiatočník z odborných kníh. Na tomto mieste chcem o tejto otázke len toľko spomenúť, že bez vedomostí z oboru „stopoznalstva“ poľovník môže len náhodne niečo docieliť.

Náhodilé úspechy sú milé, ale nepatria medzi tie, ktoré mám rád pri lovení jeleňa. Karpatské ho jeleňa musíme si zaslúžiť, musíme poznať je ho priechody, zvyky, musíme uvážiť jeho schopnosti a musíme sa vžiť do jeho bytosti. Keď toto vieme, už potom pochopíme, čo je vlastne poľovanie na jeleňov.

Poľovanie na jeleňov v Karpatoch sa pudstatne líši od poľovania na stredných horách alebo v nížine, drsnosť a neschodnosť revíru na jednej strane, na druhej strane výborné smysly a iné individuálne vlastnosti karpatskej zveri predpokladajú iné spôsoby poľovania v Karpatoch.

V nížinách, stredohorách, hlavne v Nemecku, obvyklý spôsob poľovania s pomocou zradidiel neprichádza u nás vôbec v úvahu. I nadhánka s honcami býva bez väčšieho úspechu. Rozsiahle lesy Karpát sú také veľké, terén je taký ťažký, že nadhánka nemá úspechu ani s väčším počtom honcov!

Zostával by ešte hon s brakiermi. Tento spôsob je nesporne úspešný, najmä keď poznáme priechody zveri, ale keď uvážime značne zne-pokojovanie revíru a zdesenie zveri od brechotu psov, tento spôsob poľovania je u pravého poľovníka úplne vylúčený.

Výnimočne môžeme usporiadať v niektorých revíroch nadhánku. Zostáva vtedy len postriežka a posliedka. Oba spôsoby pokladám v Karpatoch za vhodné, najmä keď spojíme oba v správne a poľovnícky konané poľovanie. Na jeleňa môžeme jmlovaí (leda aj na karpatského jeleňa) v 2 občasoch: v čase pred ručaním a v čase ručania.

Poľovka na žírneho jeleňa je nesporne zaujímavá a nie je to ľahký spôsob poľovania, Pritom lovec sa vlastne naučí, čo je „stopoznalstvo“, ale ja som na tento spôsob poľoval v Karpatoch len zriedka a výnimočne.

Príčina tejto okolnosti je prostá!

Zriedkavý prípad je, aby sme prišli v Karpatoch začiatkom augusta na jeleňa s celkom vytlčenými parohami. Medzi 10.—15. augustom silný jeleň síce vytĺkol už parohy, ale farba parohov je ešte dosť jasná, niekedy celkom bledožltá natoľko, že ja pre seba by som ľutoval uloviť takého žírneho a v paroží dobrého jeleňa.

Okrem toho poľovanie na žírneho jeleňa vyžaduje mnoho stopovania, sliedenia a námahy, kým dôkladne zistime jeho priechody. Keď sa nevystopuje s náležitou obozretnosťou, môže to mať za následok, že jeleň bude podozrievavý, nepokojný a potom buď zbytočne chodíme za ním, alebo, čo je ešte horšie, odplašíme ho pri najmenšej neopatrnosti alebo nehode z revíru. Starý jeleň hoci len raz zbadá, že sme v stope za ním, vo väčšine prípadov odvandruje bez ručania a odlúči sa naveky od revíru. To pravda, je s loveckého a aj s chovného hľadiska ohromná škoda.

Musíme počítať i s chovnými zásadami. Keby aj bolo mnoho dobrých lovných jeleňov v revíri, ulovenie jedného alebo dvoch pred ručaním bude mať naiste škodlivý vliv na chov, lebo slabší, čo zostanú, nemôžu prísť v úvahu de facto ako chovný materiál, keďže lane, ktoré stály u ulovených jeleňov, budú oplodnené slabšími exemplármi, čomu musíme podľa možnosti čeliť!

Keď shrniem vyšespomenuté okolnosti, prichádzam k tejto zásade: podľa mojej skromnej mienky mali by sa v Karpatoch v čase pred ručaním len slabší jelení odstreľovať, aj to len na tých miestach, ktoré sú vzdialené od stredísk ručania, aby sme nevyrušovali zver a nevyvolali nepokoj častou obchôdzkou.

Zostáva poľovanie na jeleňov v čase ručania. Tento spôsob je nesporne vrchol loveckých pôžitkov!

Mnohí lovci robia námietky proti odstreleniu jeleňov v čase ručania. Odvolávajú sa na záujmy chovu a tvrdia, že je ľahšie uloviť jeleňa počas ručaniu, ako pred nim. Ich prihováranie sa za odstrel jeleňa pred ručaním pripadá mi, ako by chceli diskreditovať poľovanie na jeleňa v čase ručaniu s hľadiska loveckého a chovného.

Tieto tvrdenia podvrátiť nie je ťažko!

Heslo hájenia jeleňa z chovných príčin počas ručania je už na prvý pohľad veľmi zvučné. Ale skoro sa vykľuje šidlo z vreca, veď spomenutí lovci odporúčajú miesto poľovania počas ručania, odstrel jeleňa žírneho pred ručaním.

Pýtam sa: je to zveľaďovanie chovu jeleňa, keď dobrého jeleňa odstrelíme už pred ručaním?

Nie je omnoho lepšie, keď ponecháme jeleňa v čase ručania v spoločnosti jeho laní a len potom ho ulovíme, keď sa postaral o životaschopné, silné potomstvo, a nie pred ručaním, prv než by mohol svojej prirodzenej povinnosti zadosťučiniť a pomôcť chovu?

Ostatne u nás v Karpatoch začiatok ručania je taký neurčitý, že určiť presne hranice spomenutých dvoch lehôt by bolo ťažko. Začiatkom septembra už často niekoľkí silní jelení ručia, vtedy sa už postarali u životaschopné potomstvo a preto niet prekážok začať poľovať. Než začne prvý jeleň ručať, to už odbavilo sa tak zvané tiché párenie, keď každý jeleň splnil svoju úlohu. Námietka, že ľahko uloviť jeleňa počas ručania, nie je správnou. Je síce možné, že je tak v Nemecku, Rakúsku alebo neviem kde, ale rozhodne nie je tak v Karpatoch.

V Karpatoch uloviť silného jeleňa počas ručania, a len o takých jeleňoch môže byť reč, nie je ľahkou vecou. Ťažkosti revírov v Karpatoch, ostražitosť zveri, výborné smysly jeleňov sú okolnosťami, s ktorými lovec musí počítať pri poľovaní na silného jeleňa v Karpatoch. Smele tvrdím, že nie je to ľahké „remeslo“! Tomu musí človek rozumeť, poznať všetky zvyky zveri, poznať terén a revír a musí mať aj náležité šťastie. Súhrn predpokladov prinesie túžený výsledok! Uloviť slabého alebo mladého jeleňa nie je taká ťažká vec, ale nie je ani taká ľahká, ako mnohí tvrdia.

Kto zastrelí počas ručania v Karpatoch mladého, nádejného, ale nehotového jeleňa len preto, aby nezostal bez úlovku, ten si nezasluhuje mena poľovník!!

Pri oboznamovaní sa s poľovaním na jeleňa počas ručania musíme venovať pozornosť hlasu jeleňa, lebo dôkladná znalosť hlasu je bezpodmienečne potrebná pre dosiahnutie výsledku.

Pri ručaní jeleňa pravidelne rozlišujeme dva zvuky, z ktorých u starého jeleňa prvý je vždy vyšší ako druhý. Pri mladom vec sa má opačne, prvý zvuk je nižší, druhý nápadne vysoký.

Jeleň, ktorého druhý zvuk pri ručaní je zdĺhavý a nápadne vyšší od prvého, je pravidelne vždy mladý, za takto ručiacim nehodno ísť. Ale aj z tohoto pravidla sú výnimky.

Okrem pravidelného ručania jeleň vydáva rôzne ručiace zvuky, buď tiché bručanie alebo tiché opakovanie normálneho hlasu ručania a jednakovysokých zvukov rýchle za sebou a konečne „výzvu“ jeleňov, veľmi nízky niekoľko ráz rýchle a krátko opakovaný hlas. Takýmto hlasom ručí lovný alebo kapitálny jeleň, ktorý má súpera. Keď počujeme takéto ručanie alebo včas ručania tieto zvuky, smele môžeme začať so sliedením, lebo je isté, že sa stretneme so silným jeleňom.

Lane volajú krátkym hlasom nosným, ktorý nepočuť ďaleko. Ťažko ho aj opísať. Najlepšie to napodobíme, keď stisneme nos a krátko raz — dva razy vyslovíme ,,o“ alebo „e“. Pri dobre napodobenom vábení jeleň približuje sa nám bleskurýchle a preto odporúčam napodobenie tohoto hlasu, hoci je dosť ťažká vec ho verne napodobiť, ale vždy je veľmi potrebnou pomôckou pri poľovaní na karpatského jeleňa.

Srdce ktorého lovca by nebilo silnejšie, keď nastane september, po dusných dňoch letných nastanú pomaly chladné nocí. Ráno je hmlisté, sychravé, pred jasným úslním vo vzduchu tisíce vlákien babieho leta a zažltlého lístia padá na zem s tichým šuchotom, to nastal náš čas, čas kráľovského volania do karpatských lesov.

Nadišiel čas, aby poľovník karpatského jeleňa zabalil svoje vecičky, vybral sa na 3— 4 dni do vrchov revíru, aby sňal ovocie cez dlhé roky hájené a stal sa majiteľom jedného až dvoch silných alebo snáď aj kapitálnych trofejí revíru.

Poľovník z nížinných krajov alebo z vidieku mierne hornatého sa zarazí, keď uvidí prípadne príliš primitívnu kolibu, kde aj v tom prípade, ak je tam dobrá lovecká chata, musí stráviť aspoň niekoľko dní, ak tam niet lepšej chaty, tak musí bývať 2— 3 týždne v obyčajnom srube alebo kolibe. A keď sa dozvie, že v dobrom prípade môže uloviť 2—3 jeleňov, vtedy rád zostane, ale pri nezdare po niekoľkodňovom nezdarilom pobyte skoro povie revíru „do videnia“.

Ale skúseného poľovníka karpatského jeleňa, ktorý pozná najtajnejšie záhyby poľovania, očakávajú nazapomenuteľné chvíle pôžitku. Teraz nastane čas, aby sústrediac znalosti, skúsenosti, silu a pozornosť, venoval sa vrcholnému pôžitku poľovníctva.

Najkrajší, najúspešnejší a najloveckejší spôsob poľovania na jeleňa v Karpatoch je v čase ručania zčiastky posliedka spojená s postriežkou, zčiastky vábenie ručadlom.

Schválne som spomenul predtým najprv posliedku s postriežkou, lebo tieto dva spôsoby poľovania, postriežka a posliedka, nikde sa tak dobre nedoplňujú, ako práve v Karpatoch. Poľovník, ktorý očakáva výsledok len od postriežky, len zriedkakedy docieli úspechu, a to len vtedy, keď má v revíri viacero, a čo je pri postriežke hlavná vec, stále dobre prístupných miest ručania, kde sa zver istotne zjavuje pred súmrakom a po úsvite, teda vo dne, keď je mierenie možné. Kde sú takéto miesta v revíri, tam postriežkou docieli sa viac, ako pri bezplánovitej posliedke.

Poľovník, ktorý poľuje len sliedenim obyčajne škodí revíru stopami a prechádzaním krížom krážom cez revír, znepokojuje zver a len náhodou sa stretne s lovným jeleňom.

V Karpatoch primeranejšie je sadnúť na postriežku ešte za tmy, aspoň o hodinu prv, ako by sa dalo mieril, alebo včas popoludní, najneskoršie o 4. hod., teda aspoň o dve hodiny prv, kým sa dá ešte dobre mieriť. Miesto postriežky musíme vybrať také, aby sme mali výhľad na celý revír alebo aspoň na tú čiastku revíru, kde 1-2 lovní jeleni ručia a odkiaľ môžeme dobre počuť ručanie jeleňov. Ale tu musíme pokojne sedeť, kým nepočujeme niektorého jeleňa spomedzi známych. Teraz, keď sa jeleň približuje, pokojne môžeme čakať na zvolenom mieste alebo môžeme prípadne ešte chytro o niečo popraviť svoje umiestenie.

Ale keď jeleň ručí na jednom mieste, na priaznivom, alebo sa vzďaľuje od nás. opatrne sa k nemu približujeme, dbajúc pritom na smer vetra a s presným uvážením prípadných ťažkosti terénu.

Keď sa jeleň alebo jeleni neozývajú, nesmieme byť veľmi nepokojní, lebo zbytočné pohybovanie — čo nestačím prízvukovať — len škodí revíru o vyrušuje zver bez príčiny.

Začiatočníci sa obyčajne dopúšťajú lej chyby, že sa pohybujú bez príčiny a cieľa a preto môžu všetko skaziť.

Keď sme sa priblížili jeleňovi na 200- 300 krokov, majúc na zreteli smer vetra, a keď sme ho vo vysokokmennom lese ešte nezbadali, zastaňme a s najväčšou opatrnosťou sa približujme k nemu, lebo sa ľahko môže prihodiť, že v blízkosti hlavného jeleňa odskočí niektorý z potulujúcich sa bočných jeleňov a odplaší hlavného, ručiaceho jeleňa alebo lane od jeleňa a zmarí tak celú posliedku.

Keď je jeleň bez laní, ľahšie sa môžeme k nemu prikradnúť, nie je taký opatrný, prípadný šuchot neberie tak vážne ako laň v spoločnosti jeleňa, ktorá odskočí pri najmenšom podozrivom zvuku a pravda, odvedie aj jeleňa. Keď sme teda zbadali jeleňa a presvedčili sme sa, že máme konečne pred sebou vyhliadnutého lovného jeleňa, vtedy pri najbližšej vhodnej príležitosti vystrelíme, lebo v pralesoch Karpát zmizne aj nerušene ručiaci jeleň, keď nevyuži jeme možnosť, a potom môžeme za nim znovu a často márne sliediť.

Ja som, okrem malých výnimiek, ulovil všetkých jeleňov podľa vyšeopísaného spôsobu pri postriežke spojenej s posliedkou, pravda najčastejšie s pomocou ručadla, ktorý spôsob uvádzam ako zvláštnu špecialitu poľovania na karpatského jeleňa.

Prv, než by som prešiel na tento predmet, chcem povedať niekoľko slov o tom, ako sa má chovať poľovník pred výstrelom, pri výstrele a po ňom. Mnohí poľovníci uvidiac jeleňa, skazia všetko nervozitou. Rozčúlení siahajú po puške, vstanú, zase si sadnú, slovom sa hniezdia a týmto odplašia si vo väčšine prípadov beztak už plachú zver.

Druhý zas, keď sa jeleň zjaví, bez ohľadu na vzdialenosť a jakosť jeleňa ihneď vystrelia a buď minú cieľa alebo veľmi často zasiahnu niektorého z bočných jeleňov.

Hlavnou vecou je, aby sme pred bezprostredným použitím pušky vyhľadali miesto, odkiaľ môžeme pohodlne strieľať buď stojmo, alebo keď ide o väčšiu vzdialenosť, sediac alebo ležiac.

Keď sme už vhodne umiestení, dôkladne si prezrime vyhliadnutú zver a len potom spustime spúšť, keď sme sa presvedčili, že vyhliadnutý je dobrým jeleňom.

Skúsený karpatský poľovník si môže dovoliť ten prepych, že vystrelí bez zvláštneho skúmania parohov, hlavne v krytom teréne, kde nemôže videť jeleňa zblízka a len kde-tu hlas a celé chovanie jeleňa mu prezradí hneď, ako skúsenému karpatskému poľovníkovi, s akým jeleňom má do činenia.

Ale k tomuto je potrebná veľmi dôkladná znalosť karpatského jeleňa. Neskúsenému začiatočníkovi neodporúčam takýto pokus, Iebo vo väčšine prípadov padne miesto 16toráka alebo 18toráka iste slabý jeleň.

Preto máme vždy radšej zanechať jeleňa, keď sme si nie istí, o akého ide.

Vystreliť máme len vtedy, keď jeleň stojí šikmo (širokým bokom) a drží hlavu rovno teda keď sa nepasie. Koža pasúceho sa jeleňa sa stiahne na poranené miesto. zapchá ho a to je veľmi nepríjemné, hlavne keď sme strelili malorážkovou guľovnicou, lebo takáto rana steká dovnútra a dlhší čas nevidíme nič na zemi, alebo len veľmi málo,

A hojné stopy sú veľmi potrebné, aby sme istotne dostali jeleňa na karpatskom ťažkom teréne.

Zpredu strelíme na jeleňa len zblízka, najďalej na 120 krokov, takýto výstrel je na väčšiu vzdialenosť veľmi neistý, len niekedy zasiahne, inokedy je zásah nízko a zlomí predné „beháky“ jeleňa, čo zapríčiní ťažké stopovanie a obyčajne jeleňa nedostaneme

Odzadu nikdy nestrieľajme na túto ušľachtilú zver, vyjmúc prípadu, keď môžeme vystreliť na komoru. Takýto výstrel je dobrý, lebo strela, keď aj je niečo vzadu šikmo, vniká do útrob a jeleň buď klesne hneď alebo neodíde ďaleko.

Na ťažkom karpatskom teréne musíme mať na ume staré nemecké pravidlo: „Berg auf, halt drauf, Berg unter, halt drunter.“ (Hore vrchom mieriť vyššie, dolu vrchom mieriť nižšie.)

Dolu vrchom, čoako ďaleko je zver, nikdy nestrieľajme vyšším hľadím ako 100, hore vrchom, hoci je zver bližšie, môžeme použiť hrubšiu mušku alebo vyššie hľadie.

Konečne musíme si všímať vzdialenosti.

Či poľujeme s puškou bez ďalekohľadu alebo s modernou puškou a ďalekohľadom, strieľajme len na takú vzdialenosť, nakoľko dôverujeme sebe a nosnosti pušky.

Viac rokov poľujem s puškou Mannlicher-Schönauer, kal. 9.5 mm, ktorá je opatrená ďalekohľadom zväčšujúcim 4krát a hoci táto puška nesie tak presne, že na vzdialenosť 300 krokov z 5 výstrelov 3 budú v klobúku, nikdy som nestrieľal na väčšiu vzdialenosť ako na 300 krokov. Len raz som strelil na jeleňa, mohol byt asi na 350 krokov, bol zasiahnutý, dosial som ho, pravda po hľadaní, ale keď som zmeral vzdialenosť, sám som žasol a od tedy nikdy som nestrelil na takú veľkú vzdialenosť.

Vyskytujú sa prípady, keď treba streliť aj na takú vzdialenosť, pravdaže len prvotriednou puškou a treba vedeť aj dobre strielať, ale taký prípad nech je len výnimkou. Hlavnou vecou je, aby sme sa dostali tak blízko k jeleňovi, že po dobrom výstrele podľa možnosti hneď klesne.

Po výstrele ostaňme pokojne, ticho. Viac ráz sa mi prihodilo, že prvý výstrel minul cieľa a keďže jeleň ostal na mieste, opatrne som ho druhou guľkou složil; keby som sa bol pohol po prvom výstrele, bol by môj jeleň ufujazdil, ale že som ostal ticho a pokojne, jeleň považoval výstrel za prírodný zjav, azda za hromobitie a zoslal stáť. dajúc mi tým príležitosť k druhému výstrelu.

Keď vidíme, že jeleň bol zasiahnutý a dobre značí, nehýbme sa, aj keby sme mali čakať na mieste 2 hodiny. Ranený jeleň, keď nezbadal poľovníka a nevidí súvislosti medzi zranením a človekom, zaľahne neďaleko od miesta zranenia a podľahne za kratší alebo dlhší čas. V prípade hľadania za horúca by vzpružil všetky svoje sily a zašiel by na takú vzdialenosť, že by dohľadávanie často nemalo túžených výsledkov.

Po výstrele ostaňme teda ticho, pozorujme značenie jeleňa, smer jeho úteku a počúvajme, či nepočujeme niekde klesnutie jeleňa, až keď stíchne všetko, asi za 5—10 minút, vtedy podľa možnosti ideme na miesto zranenia, preskúmaj miesto dôkladne, označme ho a čo by sme aké veľké a jasné stopy videli, nesmieme ísť do 2 hodín po nich. Výnimku možno dopustiť vtedy, keď sa blíži dážď alebo keď sme iste počuli klesnutie.

V inom prípade urobíme 2hodinovú prestávku a len potom počneme dohľadávanie. Obšírne popisovať dohľadávanie nebude potrebné a bude aj zbytočné, to by presahovalo hranice tejto úvahy, podrobné pokyny sa v tomto ohľade nachádzajú v nemeckých knihách alebo v diele Balkayho, tu citovaného.

Po tomto malom odklone prejdeme na spôsob poľovania s pomocou ručadla. Poľovanie na jeleňa s ručadlom patrí medzi najkrajšie a najzaujímavejšie spôsoby poľovania na karpatského jeleňa. Pravdaže môžeme ho užívať len v takých revíroch, kde počet laní nie je omnoho väčší, ako jeleňov. V revíroch, kde na jedného dobrého jeleňa pripadá 10 až 15 laní, nemôžeme docieliť úspechu týmto spôsobom.

Ale v Karpatoch je tento spôsob najväčším poľovníckym pôžitkom. Karpatský jeleň nemá v Karpatoch viac ako 1—2 lane, i keď je najkapitálnejší. Mnoho dobrých jeleňov sa potuluje v čase ručania revírom, kým si najdú spoločnicu, alebo až si ju môžu vybojovať. Týchto je omnoho ľahšie dostať s pomocou ručadla, keď rozčúlene odpovedajú na volanie, ako bez ručadla.

Ale aj najkapitáluejší jeleň, ktorý má 2 – 3 lane, mnoho ráz a výborne reaguje na volanie a v rozochvení zabudne na potrebnú opatrnosť a dá sa uloviť.

Z vyšespomenutého je zrejmé, že ručadlo nemôže slúžiť k tomu, aby sme dostali jeleňa pred ručadlo, ako srnca pred vábidlo, ale k tomu, aby sme v prípade slabého ručania podnecovali jeleňov k dôkladnejšiemu ručaniu, ďalej aby sme mlčanlivých jeleňov popudili k ručaniu a konečne aby sme privábili dobre ručiacich a v spoločnosti lane sa zdržujúcich jeleňov, hoci cez hory a doly na naše miesto.

Tento posledný spôsob poľovania je najpútavejší, tu môže dokázať skúsený karpatský lovec, že je opravdovým lovcom.

Ručadlo môže byť z rôznej hmoty. V čas núdze hodí sa aj cylinder z lampy alebo lievik z tvrdého kartónového papiera. Lepšiu službu dokáže ručadlo z volieho roha, ale najlepšie je z mušle tritonky. Koniec tejto mušle sa musí odpíliť, aby sme mohli volať do nej, ako do ručadla. Čo sa týka čistoty hlasu, predčí tritonka všetky ostatné viac menej umelé ručadlá.

Ale rozdiel je aj v mušliach, niektoré majú tenšiu stenu, druhé silnejšiu, podľa toho jedna dá čistý, druhá menej čistý hlas. Najlepšie je, keď si dáme vybrať ručadlo človeku skúsenému. Výber a upotrebenie nájde záujemník v prvotriednom a jedinečnom diele grófa Münstera: „Der Hirschruf“ (Volanie jeleňa).

Aj najlepšia mušľu sa dokáže len v rukách niektorých jednotlivcov.

Poľovníci s vysokým hlasom nehodia sa na tento spôsob poľovania. Okrem toho k umeleckému napodobeniu ručania je potrebné dobré hrdlo a pľúca.

Ručanie, hlavne jestli trvá dlhší čas, je namáhavé a únavné a mnoho ráz, dokiaľ človek nevykonal patričný výcvik, vyvoláva kŕčovitý záduch, ktorý môže skaziť v danom prípade všetko. Nízky hlas je bezpodmienečne potrebný, lebo mušľa vydáva takej výšky hlas, aký do nej vnikol, poľovníci s tenkým hlasom môžu napodobiť len ručanie slabého bočného jeleňa, na toto ručanie silný jeleň skutočne len zriedka bude odpovedať. Ale aj poľovník s nízkym hlasom musí mať dobré ucho, musí sa vžiť do bytosti hlavného jeleňa, takrečeno musí rozumeť tomu, čo jeleň chce vyjadriť svojim ručaním a aj podľa toho musí odpovedať, uvážiac aj tú okolnosť, aký silný jeleň ručí, tu musí napodobiť hlas silného, inde zas kapitálneho jeleňa.

K tomu dlhá praks je potrebná a preto len veľmi málo poľovníkov vie s úspechom používať ručadlo.

Ale dobre je to tak, lebo pri zručnom používaní ručadla má poľovník výhodu pred ostatnými a keby všetci poľovníci vedeli jednako používať ručadlo, mali by sme kapitálnych jeleňov veľmi málo. Keď počujeme teda na postriežke ručať niektorého jeleňa (vraciam sa, aby sme sa neodklonili ďaleko od vyšespomenutého poľovania s pomocou posliedky spojenej s postriežkou), musíme mať dobrý vietor a preto nesmieme ľutovať námahy, pravdaže len v tom prípade, keď to čas dovolí.

Ak by sme nemali času alebo nemôžeme sa priblížiť jeleňovi s dobrým vetrom, nerobme žiadnych pokusov, lebo nevšímanie si vetra sa obyčajne pomstí.

Keď máme dobrý vietor a nemáme obavy od víchrice, približujeme sa jeleňovi na 300 m a po krátkom oddychu môžeme začať vábiť s ručadlom.

Najprv napodobíme tiché ručanie nudiaceho sa jeleňa a podľa odpovedi potom nasleduje jedno až dve tiché zaručanie.

Mnoho ráz začne sa pravý koncert a kým trvá, predpokladajúc pravda dobrý vietor, môžeme sa priblížiť jeleňovi. Celkom pokojne, bez ohľadu na panujúci huk, choďme ťažkým krokom, napodobujúc takto krok zveri (1, 2… 1, 2…). Šramot a praskot nech nás nemýli v približovaní sa k jeleňovi.

Keď pri jeleňovi nieto lane, prihodí sa, že jeleň ide priamo na človeka, a preto je dobré, keď napodobíme pri ručaní slabšieho jeleňa a po pravidelnom ručaní napodobíme dvakrát—trikrát krátku výzvu. Jeleň si takto mysli, že má do činenia so slabším jeleňom v spoločnosti lane sa nachádzajúcim a bude sa snažiť súpera odbiť, aby sa sám dostal k laniam.

Ale keď sa jeleň nepohne ani na všetky pokusy, to je znakom toho, že má laň so sebou. Je možné, že ručí ležiačky, preto sa musíme k nemu dosiať ešte bližšie.

Prihodí sa aj to, že v spoločnosti lane sa nachádzajúci jeleň pohne sa, vystúpi pred lane, čo je nezaplatiteľná výhoda!

Úplne by sme skazili vec, keby sme sa približovali jeleňovi opačne. Opatrne, ako sme hore spomenuli, musíme tvrdým krokom predviesť približovanie, napodobujúce krok zveri. Keď sme sa priblížili na 60—80 krokov, ostaňme ticho stáť na priaznivom mieste, i keby sme ho nevideli. S tohoto miesta musíme aspoň trochu videť do húštiny. Potom napodobíme niekoľko rozčúlených ručaní, palicou udreme niekoľko ráz na silné stromy, krovie, napodobujúc pritom jeleňa, ktorý tlčie parohami, potom nakrátko zúrivým tónom niekoľko ráz napodobňujeme „kryciu výzvu“ a napokon niekoľko lichých zaručaní.

Tento spôsob obyčajne pomôže a jeleň sa pohne dávajúc príležitosť k dobrému výstrelu.

Prihodí sa aj to, že jeleň na ručanie prestane ručať. V tomto prípade ide o plachého, len o lane sa štúrajúceho jeleňa, ktorý sa bojí ručaním privábiť súperov.

Aby som znázornil vyšespomenuté, opíšem niektoré zážitky s ručadlom.

16. septembra 19 . . na mojom revíri v župe T. zaujal som pol hodiny pred úsvitom miesto, odkiaľ som počul temer všetkých jeleňov môjho revíru. Nebo bolo oblačné, počasie chladné so slabým severozápadným vetrom. Sedel som asi 10 minút na postriežke, od východu sa začala obloha vyjasnievať, keď začal asi 3-4 km, ešte v cudzom revíri, ručať jeleň. Pretože v blízkosti neručal iný jeleň, z dlhej chvíle som odpovedal mojím výborným ručadlom.

Jeleň, hoci bol na veľkú vzdialenosť, za chvíľu reagoval, a to výborne. Odpovedal zúrivé a po štvrthodinovom rozhovore som poznal, že sa ku mne značne priblížil. Ručiac, stále sa približoval.

Medzitým svitalo a druhý jeleň, za ktorým som chodil už niekoľko dní, tiež začal odpovedať na ručanie a prelo som upustil od vábenia prvého jeleňa, ktorý bol beztak v cudzom revíri, ale začal som vábiť druhého a som sa približoval k nemu.

Malou okľukou som dostal dobrý vietor a potom rýchlym krokom som sa ponáhľal po loveckom chodníčku k jeleňovi. Už som bol od neho na 300 krokov, keď som videl, že sa utiahol do kotliny, do ktorej som ho sledoval bez ohľadu na panujúci huk. Po krátkom čase som začal plným hrdlom zúrive ručať, na čo aj jeleň odpovedal podobným hlasom a parohami tlčúc o husté stromovie kotliny s veľkým rachotom a praskotom sa približoval ku mne.

S veľkým napnutím som očakával priebeh veci. Jeleň na 100 krokov zúrivé ručal a parohami tĺkol do stromov, že len tak všetko praskalo. Potom pomaly odchádzal.

Všetku toto som len počul, ale nemilá húština mi prekážala byt očitým svedkom tohoto počínania.

Po krátkom pozorovaní videl som, že jeleň prešiel cez kotlinu a praskot bolo počuť na druhej strane kotliny.

Tu pomôže len rýchle rozhodnutie! To som zbadal z celého chovania jeleňa, že nie je s laňou, a preto sa mi ho podarí rozčuliť, aby som sa dosial bližšie k nemu.

Rýchle siahnem po kyjaku a celou silon udieram do kmeňov stojacích okolo mňa a po niekoľko tichých ručaniach napodobnil som silnú výzvu hlavného jeleňa. Medzitým ťažkým krokom pospiecham dolu rovno na druhú stranu kotliny, kde jeleň posledne ručal.

Toto celkom vyrušilo jeleňa a zaručal takým silným hlasom, až sa celá kotlina ozývala, a s veľkým hukotom sa približoval ku mne.

Už som plesal od radosti a už som videl viseť pekné parohy v izbe, keď nastal neočakávaný obrat. Trochu naľavo medzi mnou a jelenom počujem nový praskot haluzi a hneď sa zjaví hlava lane. Chvíľočku pozerá na mňa, potom pobrala sa priamo k jeleňovi.

Vyhŕklo zo mňa tiché kliatie, keď sa títo stretnú, jeleň sa pridá k lani je otázkou, či zastihnem zaľúbený pár.

Tak sa aj stalo.

Za niekoľko minul počujem pred sebou ohromný huk, ako ručiaci jeleň ženie laň, pár minút je ticho, polom počujem omnoho dlhšie ešte raz jeleňa.

Pokúsil som sa ísť za ním, ale bolo všetko márne, vzdialenosť vždy rástla medzi nami a preto som upustil od zbytočného podnikania.

Medzitým čas pokročil, bolo 9 hodín — najvyšší čas k návratu.

Vybral som raňajky, ktoré mi výborne chutily, zapálil som cigaretu a poberám sa domov. Ako som takto, zahrúžený do myšlienok, prišiel na miesto, kde som ráno vábil prvý raz jeleňa, nevdojak vyliahol som ručadlo a zahučal dve—tri unavené ručania.

Kto by vedel opísať moje prekvapenie, keď dostávam odpoveď z môjho revíru, dosť blízko, asi na 300—400 krokov.

Ihneď som poznal hlas môjho raňajšieho jeleňa. Zaručal som 2—3 razy hlasnejšie, potom som išiel smerom priamo k nemu s dobrým vetrom.

Jeleň krásne odpovedá a počujem, ako sa približuje.

Hustý, vysokokmenný les, v ktorom sa naše ručanie odohrávalo, bol rozdvojený dlhým rúbaniskom a myslel som, keď sa mi podarí dostať jeleňa na rúbanisko, bude dobre! Sotva som došiel na rúbanisko, oproti mne vystúpil jeleň a začal ručať.

V prvej chvíľke vidím, že jeleň je lovný, parohy silné a krásne! Trochu sa obrátil. Nečakal som a výstrel zasiahol ta, kde patril, na komoru. Jeleň sa vzpriamil, urobil niekoľko neistých krokov, začal sa kolísať a potom s veľkým rachotom klesol.

Oddýchol som si, odmeriam vzdialenosť: I75 krokov.

Tam ležal proti mne veľmi dobrý 12torák. Nevdojak pohladil som ručadlo, bez neho by som nebol majiteľom tejto trofeje.

Druhého dňa bol dážď a ani som nešiel von, lebo zúril aj ohromný víchor, k večeru utíchol, ale dážď padal ďalej s nudnou jednotvárnosťou.

Ráno prestal a vybral som sa von.

Nebolo počuť ani jediného hlasu.

Konečne okolo 7. hod. dostal som odpoveď na moje vytrvalé ručanie. Nado mnou na 300 krokov na hrebeni vrchu odpovedal ospanlive jeleň. To mi stačilo. Po štvrťhodinovom rozhovore opustila ho chladnokrvnosť, ručiac poberal sa dolu po hrebeni hory a ja za ním po loveckom chodníčku.

Ale lovecký chodníček vedie okolo skalnatej vyvýšeninky a preto som sa trochu oneskoril s obchádzkou. Jeleň vystúpil prvý na rúbanisko a videl som ho asi na 400 krokov, ako sa prechádzal ručiac cez rúbanisko. Vo vysokej hustej vrbici videl som mu len hlavu, ale toľko postačilo, aby som zistil, že jeleň je dobrý, že má 4 výrastky na korune. Myslel som, to je aspoň 10torák, keď nie 14torák, lodyhy sú silné.

No išiel som ďalej. Jeleň v malej kotline zmizol.

Vietor som mal dobrý a hoci som bol celkom mokrý, približoval som sa vo vysokej travine, ktorá na niektorých miestach s vrbicou presahovala moju postavu.

Zaručal som ticho 2—3 razy, aby som neminul cieľa, a jeleň ihneď odpovedal. Šiel som preto už nadol, asi 5—6 minút, jeleň nemohol byť už ďaleko odo mňa, na vhodnom riedkom mieste som zastal, opatrne sňal pušku a práve som chcel utreť čočku ďalekohľadu, lebo bola celkom zarosená, keď jeleň krátkymi skokmi vystúpil z vrbice a uprene díval sa na mňa!

Tu pomôže len rýchly výstrel! Namierim pušku, ale beda mi, nevidím nič, ďalekohľad je celý premoknutý! Rýchle chcem mieriť pod ďalekohľadom, ale jeleň ma zazrel a s ohromným skokom bol v húštine. V tej chvíli strelil som naň, ale moja strela šla neviem kde, iste nie na jeleňa, lebo pri najpozornejšom prehľadaní miesta nenašiel som nič.

Hneval som sa sám na seba, lebo keď som ručaním aj privábil jeleňa, v poslednej chvíli som si skazil všetko sám. Sám som si toho vinný, že som ho nedostal, lebo buď som mal celkom odstrániť ďalekohľad alebo som ho mal prv utreť, takto by parohy nesporne dobrého jeleňa ozdobovaly dnes steny mojej izby.

Ale nepodarí sa vždy všetko podľa programu.

V iný rok bol som hosťom v istom ťažkom, ale výbornom karpatskom revíri.

Konečne raz za chladného dňa už o 4. hod. popoludní ozval sa dobrý jeleň v lesnom obvode, kde som chodil na posliedku.

Ručal na holine strmého, riedkou bukovinou pokrytého vrchu, kde vyrúbali pred dvoma rokmi svrčinu. Celá stráň vrchu bola pokrytá raždím a drevom, ktoré tak praskalo pri každom kroku, že to bolo počuť na 1 km. Z obavy nad touto okolnosťou ani som sa neodvážil približovať tomuto jeleňovi, čakal som, že hádam príde bližšie na moje ručanie.

Ale jeleň neprejavil náklonnosti sa približovať, len ručal na jednom mieste dosť vytrvanlive, robiac malé prestávky.

Tu nepomôže nič iného, ako ísť rovno na neho, myslel som si, napodobujúc 2—3 ospanlivé ručania. Sám som sa zľakol praskotu, huku, ktorý nastal pri každom kroku! Ale jeleň si vôbec nevšímal huku, pravda, mal som výborný vietor. Dospel som v tom hroznom huku k nemu na 30 krokov. Bol za malou svrčinkou, za ktorou ručal, bližšie som k nemu nemohol, lebo som mal obavu, že v pravom smysle slova stúpim naň!

Jeleň hneď odpovedal na každé ručanie, ale zostal nehybne a z jeho chovania som prišiel k tomu, že ručí ležiačky.

Vec bola skutočne tak!

Sadol som si v svrčinovej húštinke a po krátkej prestávke zaručal som znovu niekoľko raz.

Rozčulené ručanie bolo odpoveďou na moje a počujem, ako jeleň vstáva. Zadržiac dych, čakám, ako kročí, vľavo a či naopak. Musím ho videť.

Ale moja nádej je márna!

Jeleň zostal na mieste stáť do nekonečna, 2 razy som mu videl parohy, ktorými zúrivé tĺkol o blízke stromy, koruna jeho parohov bola ozdobená 3 výrastkami a konečne, keď sme stáli asi štvrť hodinu v bezprostrednej blízkosti, zmizol na druhej strane hrebeňa, ani som mu tieň neuvidel.

Medzitým chýlilo sa k večeru, nemohol som pomýšľať na to, že ho dostanem na dostrel obchôdzkou vo vysokom smrekovom poraste druhej strany.

Jeho stanovisko bolo skutočne na odpočítaných 30 krokov od malej húštiny, kde som ostal stáť, a pretože ležal v priehlbinke dosť veľkej, nevidel som ho ani vtedy, keď stál, iba konce jeho parohov.

Hoci nedošlo k výstrelu, bol som pyšný na túto posliedku, lebo som musel dobre ručať, aby som sa dosial tak blízko k jeleňovi v tom veľkom praskote a huku.

Poľovanie na karpatského jeleňa môže sa diať aj tým spôsobom, že keď vidíme vojsť jeleňa do takej húštiny, v ktorej by posliedka neviedla k cieľu, a keď sa dá predpokladať, že jeleň vystúpi z húštiny za šera, keď je už výstrel neistý, zastaneme na 2—3 najistejšie miesta a dáme honcom ticho prejsť húštinu.

Nemecká terminológia označuje tento spôsob poľovania slovom „riegeln“, ešte najvhodnejšie by sme vyjadrili tento pojem slovom „natískať“‘, ale ani ono nekryje tento spôsob poľovania. Jeleň, ktorý pri hlučných nadhánkach v 99 % vyrazí zpomedzi honcov, nevšíma si tohoto poľovania a dočká na 1—2 opatrne prechádzajúcich honcov, nedá sa zmätene na útek, ale pomalým tempom na obvyklých miestach snaží sa vzdialiť z blízkostí človeka. Pravdu, pri tomto poľovaní honci sa musia vyznať v remesle, nesmú kričať, musia ísť so zlým vetrom, môžu len niekoľko ráz zakašlať alebo zahvízdať.

Tento spôsob poľovania neznepokojuje jeleňa príliš, myslí, že má do činenia s obyčajnými drevorubačmi a bez podozrenia ide pred pušku ticho sediaceho lovca.

Pravdaže takto poľujeme len v jednotlivých prípadoch. Takto sa snažíme uloviť jeleňa v čase tučnenia, zdržiavajúceho sa v oddelenej čiastke lesa, alebo po ručaní potulujúceho sa samotára.

V čase ručania, hlavne v komore revíru, nikdy nepoľujme na tento spôsob, lebo jednak sa tým ruší pokoj revíru a v takýchto prepoľovaných čiastkach lesa niekoľko dní nenájdeme zveri.

← Lovecké chodníčky a ich použivanie Túlavé ručanie →